Ivana Grešlíková je cestovateľka a digitálna nomádka, ktorú najčastejšie stretnete v krajinách Juhovýchodnej Ázie. S priateľom sa vzdali fajčenia a ušetretné peniaze použili na minimalistické cestovanie. Spoločne vybudovali blog Nomad Is Beautiful, ktorý sa stal ich zamestnaním.
Ivka v týchto dňoch vydala svoju prvú elektronickú knihu – sprievodcu Thajsko bez cestovky, a tak som sa s ňou porozprávala o ceste a zážitkoch, ktoré ju priviedli až sem.
Ahoj Ivka, ďakujem, že si si našla čas zodpovedať nám na niekoľko otázok. Na Slovensku nežiješ už od roku 2006. Čo ťa v tom čase motivovalo odísť? Čomu si sa venovala?
V tom čase som odovzdala dizertačnú prácu z literárnej vedy, a potrebovala som jednu jedinú vec – úplne vypnúť od všetkých akademických štúdií, hodín v knižniciach, archívoch, nocí vysedávania nad knihami a ťukania do klávesnice.
Chcelo to radikálnu zmenu, a tak som si povedala, že chcem na tú chvíľu, kým som čakala na hodnotenie oponentov a obhajobu práce, robiť niečo vyslovene manuálne, kde by som nemusela ráno zadať heslo do počítača.
V piatok 1.12.2006 som odovzdala na univerzite dizertačku na ohodnotenie, a v nedeľu 3.12.2006 som sedela v autobuse do Londýna. Netušiac, kde budem spať a čo tam budem robiť.
Do týždňa som si našla prácu v 5* hoteli a pracovala tam ako chyžná 4 mesiace. Vtedajší profesori boli z toho trošku vydesení, ale dodnes si za týmto rozhodnutím stojím.
Inak by som si nikdy natoľko nevážila prácu ľudí na nočných smenách a netušila by som, koľko vysokoškolsko-vzdelaných ľudí z východnej a centrálnej Európy sa pohybuje v oblasti hoteliérstva na západe, pričom robia tie najpodradnejšie práce. Viac som o tomto dobrodružstve napísala v tomto článku na blogu.
Po tom, ako som obhájila PhD. titul, som sa presťahovala do Prahy, neskôr som sa na nejaký čas vrátila do Londýna a potom žila dva roky vo Frankfurte, odkiaľ som začala dlhodobo cestovať.
V roku 2013 ste s priateľom založili blog Nomad is Beautiful, ktorý je dnes vaším zamestnaním. V akom období nastal u teba zlom a rozhodla si sa, že zmeníš svoj životný štýl a spojíš cestovanie s prácou?
Žila som v tom čase v Nemecku a v lete 2012 sme chceli ísť na pár mesiacov do Ázie. V práci mi však dali dovolenku na dva týždne. Ázia v tom roku teda nevyšla, lebo “na otočku” na iný kontinent sa mi cestovať nechcelo. Stalo sa to v období, kedy sme prestali fajčiť a začali šetriť na dlhodobé cestovanie.
V tom istom čase sme sa rozhodli, že ostaneme na cestách tak dlho, ako sa dá.
To, že sa z Nomad is Beautiful stane zamestnanie na plný úväzok, sme mali v pláne hneď na začiatku. Mala som päťročnú skúsenosť ako redaktorka v časopise, Gianni je fotograf, milujeme cestovanie, a tak sme to prepojili do cestovateľského portálu.
Blog nikdy nebol denníčkom z ciest pre rodinu a kamarátov. Že sa z toho stane naše nové zamestnanie sme vedeli ešte pretým, než sme odišli s jednosmernou letenkou do Bangkoku.
Investovali sme do blogu čas aj peniaze, prvé dva roky sme makali aj 10-14 hodín denne. Učili sme sa od skúsených blogerov zo zahraničia, zúčastňovali sa rôznych konferencií, workshopov a žili z úspor. Najali sme si profi editorku z USA, ktorá kontroluje moje texty, keďže blog je v angličtine a väčšina našich čitateľov je z anglicky hovoriacich krajín.
Po dvoch rokoch tvrdej práce sme začali vidieť výsledky. No a od roku 2017 máme v tíme tri nové členky, ktoré prispievajú článkami, z čoho mám obrovskú radosť, lebo to nielen zvýšilo návštevnosť blogu, ale dáva nám to aj priestor venovať sa blogom v svojich jazykoch, taliančine a slovenčine.
Na tvojom slovenskom blogu ivanagreslikova.com som sa dočítala, že cestuješ pomaly, vďaka čomu spoznáš hlbšie lokálnych ľudí a kultúru. Ktorá krajina ti je v tomto smere blízka, aj keď je úplne odlišná od Slovenska?
Okrem Thajska, ku ktorému mám špeciálny sentimentálny vzťah, keďže práve tu začal môj nový životný štýl dlhodobého cestovania, mi je veľmi blízky Vietnam, Turecko a Portugalsko. Práve v týchto krajinách som cestovala najdlhšie a najpomalšie vďaka house sittingu.
Žila som v spomenutých krajinách 2 až 6 mesiacov, čo bolo fajn časové obdobie na to, aby som sa aspoň trochu začala chápať miestnu kultúru a zistila, či mi krajiny vyhovujú na dlhší pobyt.
Aké iné výhody má z tvojho pohľadu pomalé, dlhodobé cestovanie?
Človek si danú krajinu užije viac, ako keby si ju prešiel za pár dní s cestovkou, alebo počas krátkej návštevy v rámci prestupu na ďalšie lietadlo.
To je ako keby ti niekto dal na tanier palacinky so šľahačkou a jahodami, a povedal, že si môžeš dať len tie jahody. Takže k podstate jedla sa ani nedostaneš, ale jahoda ti chutí. A keď sa ťa niekto opýta, či si niekedy ochutnala palacinky, povieš, že boli fantastické. Pritom nemáš páru, čo je to palacinka.
Rýchla dovolenka s cestovkou je svojim spôsobom tá sladká jahoda bez palacinky vedľa na tanieri. Máš pod nosom všetky zážitky, nové neopozerané miesta, ale “neochutnáš” ich, lebo ti v agentúre poradia pozerať sa na niečo iné.
Cestovanie za exotikou je fajn, pri krátkych výletoch však máme tendenciu pozrieť si len top atrakcie, odfotiť sa pred najviac instagramovými pamiatkami, s chutným nevšedným jedlom, v pozadí s naj kopcom s roztiahnutými rukami, ale nemáme už čas a chuť zistiť si, ako sa to exotické jedlo pripravuje, aký príbeh sa skrýva za 40-ročnou miestnou reštauráciou, alebo si pozrieť menej známe chodníky, kde nemusíme stretnúť stovky ďalších turistov.
Takže veľkou výhodou pomalého cestovania je, že sa viac o krajine a jej ľuďoch dozvieme, viac sa s daným miestom prepojíme, keďže sa nebudeme ponáhľať, a v neposlednom rade, svojim pomalým pohybovaním sa z miesta na miesto ušetríme aj životné prostredie. Lebo kto sa neponáhľa, tomu nevadí, že namiesto 2 hodinového letu pocestuje 10 hodín autobusom, vlakom, alebo loďou.
Tiež tým podporíme miestnu ekonomiku, a tým, že budeme mať na cestách viac času, môžeme pochytiť aj nejaké frázy alebo sa rovno naučiť nový jazyk, čo miestni neskutočne ocenia.
Najviac času tráviš v Ázii. Ako ťa vnímajú miestni ľudia? Predsa len, pri pomalom cestovaní spoznáš aj ľudí, ktorí nie sú zvyknutí na turistov a Európanka je pre nich veľká exotika.
Je to iné v každej krajine. Hanblivejší Thajčania sa usmejú, poklonia, občas opýtajú, ako sa mám, hlavne ak sa poznáme dlhšie, a chodím k nim pravidelne na kávu, ovocie, obed, na masáž, do práčovne.
Vietnamci, Filipínčania alebo Tajwančania sú úplne iní. Pretekajú sa, kto ti prvý pozdraví, radi si precvičia angličtinu, chcú sa vždy uistiť, či si sa nestratila, či vieš, čo si objednať, keď je menu len v ich jazyku.
Jednu vec majú všetci spoločnú. Nikto z miestnych v Ázii nevie pochopiť, že nemám dom, “normálne zamestnanie”, a že môj ani nie 10-kilový ruksak je všetko, čo mám. Neveria a myslia si, že si z nich uťahujem, keď im poviem, že nemám kľúče od vlastného bytu alebo domu. Pre nich je dom symbol hojnosti. Nejde im v Ázii do hlavy, že mám na letenku na opačný koniec sveta, a nemám vlastnú izbu a auto.
S priateľom sa snažíte počas cestovania zapájať do lokálnych komunít a pomáhať. Aké možnosti majú ľudia, ktorí by radi počas svojich ciest urobili pre miestnych niečo užitočné?
Možností je kopec. Ak sa niekto nemá čas zapojiť do dlhodobého projektu na pár týždňov, môže miestnym pomôcť tak, že sa u nich ubytuje v homestay namiesto hotela veľkého reťazca, že pocestuje miestnou dopravou, naje sa v lokálnej putike a nie reštaurácii na západný spôsob.
Výborný spôsob, ako podporiť komunity či individuálny miestny business je ísť na food tour, alebo obhliadku mesta či treking s domácim sprievodcom. Tým im prispejeme nielen finančne, ale aj prejavíme úprimný záujme o ich kultúru, históriu, a umožníme im tak precvičiť si angličtinu alebo iný jazyk.
Veľmi dobrou stránkou, kde sa dajú nájsť miestni, ktorí organizujú street food tours a podobné akcie, je stránka I Like Local, ktorú môžem odporučiť z vlastnej skúsenosti z Indie, alebo Visit.org.
Ďalej sa dá zapojiť do rôznych projektov v rámci Workaway, alebo si pozrieť zoznam dobrovoľníckych centier na Grassroots Volunteering. Ak chce niekto navštíviť záchranné centrum alebo podporiť myšlienku zodpovedného cestovania, tak veľa inšpirácie sa dá nájsť na webke responsibletravel.com, ktorú osobne používam aj ja.
Najlepšie je však spýtať sa priamo miestnych, s čím potrebujú pomôcť, a či vôbec. Často farbičky a balóny nie sú práve to, čo domáci v danom momente ocenia, lebo môžu viac potrebovať pomoc so stavbou studne, alebo poradiť, ako zviditeľniť svoj business na sociálnych sieťach, alebo naučiť sa základom na počítači, alebo vôbec nejaký počítač získať.
Viem, že sa práve nachádzaš v Thajsku, odkiaľ si spustila predaj svojho prvého e-booku Thajsko bez cestovky. Plánovala si to takto symbolicky? 🙂
Ani nie. Knihu som chcela vydať ešte v novembri, keď som bola v Indii. To z rôznych dôvodov nevyšlo. Ale asi to tak malo byť, ako hovoríš, symbolicky v Thajsku, z čoho mám spätne veľkú radosť.
Čo ťa motivovalo k napísaniu knihy a prečo je témou práve Thajsko?
Lebo na Slovensku, ale vlastne aj v iných krajinách, sa Thajsko považuje za prefláknutú turistickú destináciu, kde je to podľa mnohých len o sexturizme, párty ostrovoch a davoch čínskych turistov.
V Thajsku som sa pohybovala nejaký čas, a rada by som tento mýtus vyvrátila. Navyše, je to zatiaľ jediný kompletný sprievodca krajinou na Slovensku, kde sa dajú nájsť pokope informácie, ktoré sa zídu pred cestou do Thajska.
Akým cestovateľom je e-book určený?
Je pre všetkých, ktorí plánujú dovolenku v Thajsku prvýkrat, bez pomoci agentúry. Ale prídu si na svoje aj tí, ktorí už v Thajsku boli, ale navštívili len turistické destinácie, keďže v knihe ponúkam tipy na menej okukané miesta, bohatý zoznam aktivít, ktoré sa v krajine dajú vyskúšať a tipy z prvej ruky, čomu sa v Thajsku vyhnúť.
<<Sprievodcu Thajsko bez cestovky si zakúpite priamo cez www.ivanagreslikova.com>>
E-book je plný detailných tipov, z ktorých mnohé sa dozviete až na mieste alebo štýlom pokus-omyl. Dostala si ty niekedy cestovateľskú radu, ktorá ti obrazne povedané “zachránila kožu” alebo naopak, bola totálna hlúposť?
Zachránil ma tip, aby som sa s Thajčanmi nehádala. Vykrikovať na ulici, keď vás obabre taxikár, alebo sa hádať kvôli pár centom je v Thajsku veľké Nie. V Thajsku a niektorých ďalších krajinách juhovýchodnej Ázie platí “zachovanie si tváre” na verejnosti, kedy miestni nedávajú najavo emócie a nerozhorčujú sa pred ostatnými. To isté sa očakáva aj od turistov.
Naopak, poriadna blbosť bolo dať sa zaočkovať proti besnote pred cestou do Laosu. Vystrašil nás lekár, ktorého sme stretli v Thajsku, vraj aby sme si dali vakcínu. Psy v Laose boli kľudné, ani neštekli, a mne bolo z vakcíny zle asi dva týždne.
Cestovanie bez cestovky dostáva ľudí mimo ich komfortnú zónu, kde sú svedkami rôznych nezvyčajných zážitkov. Spomínaš si, aký zážitok z ciest bol pre teba najsilnejší?
Návšteva u liečiteľky s nevšednou technikou liečenia na Filipínach, kde nás pozval známy. Nebudem viac prezrádzať, celý príbeh bude v pripravovanej knihe.
Ako často sa vraciaš na Slovensko? Chýba ti niečo konkrétne z domova, keď si dlhodobo v zahraničí?
Na Slovensku som raz do roka, na 2 až 5 týždňov, v lete alebo na jeseň. Chýba mi rodina na Vianoce, kyslá kapusta od našich a voľnosť pohybu v lese. Tu v Ázii sa človek len tak nevyberie do džungle na prechádzku, keďže mnohé krajiny nemajú značené chodníky a bez sprievodcu sa tu často nepohneš.
Aj keď sa snažíš prijať miestnu kultúru a prispôsobiť sa, stáva sa ti, že porovnávaš krajiny so Slovenskom?
Robila som to viac na začiatku. Teraz skôr porovnávam krajiny susediace pri sebe. Možno aj preto, že počúvam od miestnych, ako hodnotia krajiny “odvedľa”, alebo ako obhajujú politicko-sociálnu situáciu u seba doma. Napokon, porovnáva sa všade.
Aké sú tvoje ďalšie plány?
Zatiaľ sa chystám pobudnúť v Thajsku, pozrieť si miesta, kde som nebola, čaká má výlet do Malajzie, a ostatné sa uvidí.
Ivka, ďakujem za zaujímavé myšlienky a tvoj čas.
Ak chcete s Ivkou ostať v kontakte, nájdete ju na www.ivanagreslikova.com, na Facebooku alebo na anglickom blogu Nomad Is Beautiful.
