Paríž patrí medzi najobľúbenejšie miesta sveta a jeho názov je synonymom pre romantiku. Tú v ňom nájde každý, kto sa ocitne v jeho uličkách. Mnohí návštevníci v ňom trávia svoj čas od rána do večera, ale Paríž je najkrajší práve v noci, kedy jeho symboly pohltí tma a oni sa rozsvietia a každého pritiahnú svojou silou. Môže byť predsa niečo krajšie v meste, než podvečerná či nočná prechádzka nábrežím Seiny?
Sladká vôňa pod Sacre Coeur
Francúzske hlavné mesto je každý deň plné turistov, ale aspoň polovica z nich sa s príchodom večera akoby mávnutím čarovného prútika z jeho ulíc vytratí. Paríž sa nadýchne a to je ten pravý čas, kedy vyraziť na potulky romantickou metropolou. Ktoré miesto si vybrať pre začiatok vlastných potuliek? Na tom predsa nezáleží, pretože kdekoľvek človek začne, atmosféra ho bude unášať, zabudne na mapu a bude sa riadiť len pocitmi a chuťou objavovať.
Tri biele vežičky baziliky Sacre Coeur sa vypínajú na vŕšku nad mestom a čakajú kým začne zapadať slnko, aby sa mohli popredvádzať v nočnom osvetlení. Ak tento pohľad vidí človek prvý krát v živote, nevie sa vynadívať na architektonickú krásu pripomínajúcu svojim spôsobom ďaleký Orient. Pri západe slnka stále posedávajú skupinky ľudí na schodoch alebo na tráve a užívajú si okamih. Niektorí pri knihe, iní pri knižnom sprievodcovi a ďalší len v blízkosti priateľov či rodiny.
Vonku v malom podniku na rohu rozvoniavajú sladučké palacinky crepes. Naplnia Vám ich čokoládou, džemom alebo jablkovým pyré a ich chuť si získa každého milovníka sladkého. Sacre Coeur tu stojí len od roku 1875, no patrí k najznámejším dominantám celého Paríža. Vstup do nej strážia dve sochy velikánov francúzskej histórie v podaní kráľa Ľudovíta IX. a Jany z Arku.
Mesto svetla
Ľudia vyšliapu až k bazilike, usadia sa a čakajú, kým sa Paríž začne rozsvecovať. Jedna z prezývok Paríža je „mesto svetla“ a hoci vznikla na oslavu francúzskeho osvietenstva, dnes je prezývka stále na mieste vďaka pouličnému osvetleniu. Zapadajúce slnko ešte posledný krát pohladí mesto a vtedy dostávajú svetlá zelenú. Pomaličky, jedno po druhom sa rozsvieti až sa Paríž premení na zhluk farebných svetiel. To je ten pravý signál, vybrať sa do jeho ulíc a naplno si ho vychutnať. Vysvietená umelecká štvrť Montmartre je s príchodom konca dňa nesmierne pokojná a láka prechádzkou v jej krivolakých uličkách.
Romantika z mosta
Každý kto sa ocitol na podvečerom nábreží Seiny mi dá za pravdu, že patrí k najromantickejším miestam celého Paríža. Posedieť si na námestí Place de la Concorde priamo pod egyptským obeliskom, ktorý daroval kráľovi Filipovi I. egyptský panovník Muhammad Alí. Rovnako ako jeho brat v Luxore na nábreží Nílu aj parížsky obelisk sa oblečie do svetla, aby v ňom na tmavom podklade vynikli záhadné hieroglyfy. Špička obelisku sa však stráca v tme akoby chcela navodiť tajomnú atmosféru.
Keď utíchne ruch ulice, počuť dokonca hlas monumentálnej fontány a vietor sem privedie aj spev neďalekej Seiny. Pohľad na nočný Paríž z mosta nad Seinou bude pohľadom na aký sa len veľmi ťažko zabudne. Pri západe slnka sa obloha predvádza mnohými teplými farbami a človek má pocit, že ju pred jeho očami maľuje niektorí z impresionistov.
Popod mosty plávajú výletné lode plné ľudí. Niektoré pripomínajú diskotéky, pretože hlučná hudba sa s nimi nesie počas celej plavby, iné na oplátku ticho preplávajú a každý si všimne sediacich ľudí s prehodeným svetrom cez plecia, ktorí si vychutnávajú pohľad na mesto z rieky. Večer sa na nábreží zvykne ochladiť, ale nikoho by to nemalo odradiť od prechádzky.
Veža, ktorá sa stala symbolom
Z mostov vidno ako sa Paríž premení na siluety veží, domov, kostolov a sôch. Všetko splýva do tmavej farby a tak si človek môže predstavovať to čo nevidí. Je to príjemné, tvoriť si Paríž podľa vlastnej fantázie, ale len dokým sa monumenty rozsvietia a odrazu všetko stojí na svojom mieste. Večerným majákom všetkých pohľadov sa stane Eifelovka. Nielen pre svoju veľkosť s ktorou všetko naokolo prerastie o niekoľko hláv, ale pre svoju symboliku, že práve ona sa stala synonymom mesta na Seine. Nezáleží koľko krát ju človek videl, pretože vždy na ňu bude hľadieť s akýmsi rešpektom.
Ľudia prichádzajú k Eifelovke na Trocadéro, aby ju videli v plnej kráse, ale rovnako krásna je priamo zo Seiny. Priamo pod Eifelovkou je rušno aj napriek tomu, že je neskorý večer. Ľudia sedia na okraji fontán, na múrikoch, lavičkách, moste alebo priamo na zemi. Stavajú svoje statívy, aby nemali roztrasené fotky, odvšadiaľ strieľajú blesky a medzi nich sa potulujú africkí predavači suvenírov. Predávajú makety slávnej veže takmer vo všetkých veľkostiach a celkom majú úspech. Kúpiť si Eifelovku priamo pod Eifelovkou je asi predsa len čosi viac, než zohnať ju v nejakom zastrčenom obchodíku. Každú chvíľku pretne nočnú oblohu svetelný lúč z veže, ktorý dodá celej atmosfére príjemne podfarbenie.
Niektorí turisti si dokonca so sebou vzali jedlo a spravili si piknik pri takejto večernej kulise. Domáci priveľmi tieto miesta nevyhľadávajú, pretože by sa stratili v dave turistov. Radšej si vychutnávajú Paríž v malých, zastrčených uličkách či pekných reštauráciách odkiaľ sa aj po toľkých rokoch s akousi príchuťou nostalgie ozývajú francúzske šansóny.
Krása nočnej atmosféry
Potulky popri nočnej Seine nás zavedú až k pyramíde v Louvre. Jedno z najznámejších múzeí sveta, kde sa ukrývajú artefakty takej hodnoty, že sa o nich nedá hovoriť ani v číslach pôsobí v noci ako magnet. Potuluje sa tu len hŕstka ľudí, no skôr si sem prišli vychutnať atmosféru, než aby sa naháňali za pamiatkami.
Nádherná budova Louvru pripomína zrkadlo, pretože obe krídla obopínajúce námestie dookola sú rovnaké. Nechce sa veriť, že pyramída v strede námestia tu stojí len od roku 1989, pretože má človek pocit, akoby tu bola odjakživa. Bez nej by tu bolo prázdno. Aby toho nebolo dosť, tak pod ňu dostavali o niekoľko rokov neskôr aj pyramídu obrátenú. Zelený park na okraji Louvre s víťazným oblúkom sa večer premenil na miesto stretnutí.
Vysvietené nábrežie však pokračuje a príjemnú prechádzku je krásne ukončiť na ostrovčeku Ile de la Cité, ktorému dominuje katedrála Notre Dame. Začali ju stavať už v 12.storočí, ale až o dve storočia neskôr ju považovali za hotovú. Svetlá vytrhli z tmy prednú fasádu s dvomi hranatými vežami, ale štíhla vežička siahajúca do výšky 90 metrov ostala v zabudnutá v noci. Na malé námestie pred katedrálou sa schádzajú zaľúbené páry. Ruka v ruke sledujú rysy stavby a tešia sa z vlastnej prítomnosti.
To Paríž dokáže, presvedčiť človeka, aby sa tešil z toho, že sa v ňom nachádza. Ak si niekto dosiaľ myslel, že romantika v Paríži je len fráza, nech sa prejde popri Seine v noci a uvidí, kde sa skrýva pravda.
Tomáš Kubuš
http://www.streetfoodhunters.com
https://www.facebook.com/streetfoodhunters
