Len niekoľko kilometrov od južného islandského pobrežia sa nachádza ostrov s názvom Surtsey. Na prvý pohľad nenápadný ostrov je však výnimočný. Je jedným z najmladších ostrovov sveta. Má len niečo cez 50 rokov.
Príbeh ostrova sa začal písať v roku 1963. 14. novembra spozoroval kuchár na rybárskej lodi Ísleifur II čierny dym, ktorý stúpal z mora neďaleko. Kapitán vydal rozkaz priplaviť sa k danému miestu, pretože sa obával, že by mohlo ísť o horiacu loď. No zakrátko aj s posádkou zistili, že na mieste sa žiadna loď nenachádza. Išlo o sopečnú erupciu.
Hoci bola erupcia pre všetkých prekvapením, svoj príchod naznačovala už o čosi skôr. Približne týždeň pred samotným vyčíňaním sopky zaznamenali na Reykjavíku slabé otrasy v zemskej kôre. Nepodarilo sa však presne určiť ich epicentrum. Aj teplota mora naznačovala, že sa niečo deje. Dva dni pred erupciou sa zvýšila z pôvodných 7 stupňov Celzia na 9,4. Obyvatelia okolitých oblastí dokonca zaznamenali zápach sírovodíka.
Sopečná erupcia stála za zrodom ostrova Surtsey. Tá započala svoju aktivitu v hĺbke 130 metrov v Nórskom mori. Roztavená láva sa začala hromadiť na dne a „kopec“ začal stúpať. V spomínaný deň, 14. novembra, sa jej podarilo vystúpiť nad hladinu. To bol oficiálny zrod ostrova. Počas niekoľkých dní ostrov stále rástol a rástol, dosiahol výšku 45 metrov a rozlohu 500 metrov. No to bo len začiatok.
Svoje pomenovanie dostal podľa boha požiaru severskej mytológie Sutura. Neskôr sa tím troch francúzskych novinárov odvážil zakotviť na stále tlejúcej skale. Podarilo sa im na ostrove vydržať takmer 15 minút, no následný výbuch ich donútil ostrov opustiť. Sopka naďalej nezaháľala a pokračovala vo svojej činnosti. Ostrov stále zväčšoval svoje rozmery. Napokon sa erupcia zastavila až 5. júna 1967, keď mal ostrov rozlohu 2,7 kilometrov štvorcových. Najvyšší bod ostrova sa nachádzal vo výške 174 metrov nad morom.
Tak, ako prekvapivo ostrov narástol, tak sa od zastavenia erupcie postupne zmenšuje. Od roku 2012 sa jeho rozlohe zmenšila takmer o polovicu a maximálna výška klesla na úroveň 155 metrov nad morom. Pri rýchlosti, ktorou sa ostrov postupne zmenšuje, vedci očakávajú, že jeho životnosť bude trvať už len 100 rokov.
Čo je pre vedcov a výskumníkov mimoriadne fascinujúce, je spôsob, akým sa ostrov postupne kolonizuje rastlinstvom a živočíšstvom. Prvé rastliny sa na ostrove našli už začiatkom roka 1965. V priebehu nasledujúcich 20 rokov vedci spozorovali približne 20 druhov rastlín. Bohužiaľ, prežila z nich len polovica, pretože pôde na ostrove chýbal dostatok živín. No akonáhle začali na ostrov prilietať vtáky, ich trus spôsobil, že sa pôda stala výživnejšou, čo znamenalo opätovné rozšírenie rastlinstva. Väčšinu tvoria machy a lišajníky, no na ostrov sa stále dostávajú nové a nové druhy, práve vďaka vtákom, vetru a moru. Za rok pribudne na ostrove približne 5 nových druhov rastlín. Čo sa živočíchov týka, ostrov je aktuálne domovom dvanástich druhov, z prevažnej väčšiny vtákov, napríklad čajok. Ostrov sa stal aj zastávkou pre migrujúce vtáky medzi Islandom a Britskými ostrovmi. Ďalšími živočíchmi, ktoré ostrov obývajú sú zástupcovia hymzu, ako pavúky či chrobáky. Raz za čas sa na ostrove vyskytnú aj tulene.
Známky ľudskej činnosti sú na ostrove len minimálne. Ostrov je izolovaný a leží mimo osídlenia, prístup naň je kontrolovaný. Nachádza sa tu len jedna menšia budova, ktorá slúži ako vedecké stanovište. Od roku 1965 je ostrov súčasťou zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
