„Aj ty môžeš cestovať kamkoľvek po celom svete. Áno, kamkoľvek a je jedno, či chceš vidieť japonskú gejšu, plaviť sa po jazere Titicaca, vidieť koridu v Španielsku, ísť po stopách Indiana Jonesa, alebo ísť trebárs na zápas NHL. Toto všetko sa naozaj dá. A najlepšie na tom je to, že to dokážeš aj ty.“ Na začiatok sme si dovolili odcitovať Alešove slová, ktoré však neznamenajú len obyčajné motivačné klišé, ale vychádzajú z jeho vlastných cestovateľských skúseností. Slovák aktuálne žijúci na Taiwane má za sebou precestovaných viac než 50 krajín a stále plánuje nové a nové cesty. Poznáte Photo and Traveling? Aj za týmto stojí Aleš, ktorý sa takto delí o zážitky a je mimoriadnou inšpiráciou nielen pre tých, ktorí cestujú. Prečítajte si obohacujúci rozhovor, po ktorom si možno hneď pôjdete hľadať letenky do sveta. 😉
Kedy si s cestovaním začal a čo bol prvotný popud, ktorý ťa k tomu viedol?
Zrejme to mám „v krvi“ už od malička. Pretože som vždy rád sledoval rôzne dokumentárne alebo dobrodružné filmy. Takisto ma vždy bavilo cestovať aj po Slovensku, či už s rodičmi, alebo na zápasy hádzanej, ktorú som dlho hrával.
Otec má povolanie, kde pravidelne cestuje a moji najlepší kamaráti sú na tom podobne, ako aj ja. Takže toto všetko sa zrejme skĺbilo do takej podoby, aká je aj dnes.
Ktorá bola tvoja prvá navštívená krajina a prečo práve tá?
Ako pätnásťročného ma otec vzal so sebou kamiónom do Švédska. Bolo to aj preto, lebo rok predtým ma chcel vziať do Nemecka, no tento výlet sa skončil skôr, ako sa začal. Išli sme starou Liazkou a colníkom na hraniciach do Nemecka sa na tej starej kope šrotu niečo nepáčilo. Takže nás tam nepustili a nechali trčať skoro tri dni na parkovisku, odkiaľ som smutne pozeral do diaľky a predstavoval si, ako to v tom Nemecku asi môže vyzerať. Keď to potom vyšlo so Švédskom, tak som bol nažhavený, ako malý chlapec. Všetko som sledoval s nemým úžasom a pripadalo mi to skvelé, takto vidieť niečo nové.
Ako dopadla tvoja prvá cesta?
Odhliadnuc od spomínaných dvoch, tak tie ďalšie boli už bez rodičov. Bolo to celkom iné cestovanie. ? Ale aj tieto dve cesty som si naozaj užil. Vkuse som pozeral von oknom a sledoval všetko, čo tam bolo. Niekedy som dokonca bol nahnevaný sám na seba, že nestíham pozerať na obe strany a preto mi toho veľa ujde. Preto som si vymyslel stratégiu, že cestou „tam“ budem sledovať len jednu stranu a cestou „späť“ budem sledovať tú stranu druhú. Na túto taktiku som bol pyšný až dovtedy, kým som nešiel nejakou inou cestou späť. Takže nie dlho. ?
Čo ťa na cestovaní tak uchvátilo, že si sa rozhodol pokračovať?
Asi všetko. Na cestovaní je toho naozaj mnoho, čo ma láka a baví dodnes. Dá sa toho veľa vidieť, zažiť, zistiť… No proste je to naozaj skvelá škola životom. To máš tak, že 100 krát ti niekto môže niečo vysvetľovať, ale ak raz zistíš na vlastnej koži, aké je to je v realite, tak si to zapamätáš na celý život.
Takisto všetky tie dych berúce zábery a fotografie, ktoré obletujú digitálny svet ma neustále motivujú ísť zasa ďalej.
Cestovanie je pre mňa, ako obrovská učebnica. Dá sa v nej listovať a spoznávať mnoho zaujímavých a mnohokrát aj neuveriteľných okamihov. Verím, že vďaka týmto skúsenostiam sa aj zo mňa formuje omnoho lepší človek, ako ten, ktorý by sedel celý život len doma.
Aká je tvoja najsilnejšia či najviac emotívna spomienka z cestovania po svete? Na čo nikdy nezabudneš?
Je ich naozaj mnoho. Veľakrát som mal pri cestách slzy v očiach. Niektoré boli od šťastia, iné zo súcitu. Aby sme však zostali naladení pozitívne, tak si tie smutné príhody nechám radšej pre seba.
Vždy ma však dostanú situácie, keď vidím, že na svete ešte stále žijú dobrí, milí a priateľskí ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť bez ohľadu na to, či za to niečo dostanú alebo nie. Tu v Ázii, kde sa dlhodobo zdržujem, je to celkom bežné, stretnúť sa s nezištnou pomocou. V tomto by sme si z nich mohli brať za príklad nielen my na Slovensku, ale na celom svete.
Napadá mi milá príhoda z ostrova Taquile na jazere Titicaca. Spolu s kamarátom Jurajom sme sedeli a čakali na malom námestí, kde sa miestni dohadzovači „biznisu“ s turistami predbiehali v ponukách na nocľah. My sme mali dosť času, takže sme ich s úsmevom odmietali. Nerobilo nám problém spať aj pod širákom. Ako sme tam sedeli, prišiel na nás hlad. Vytiahli sme teda naše „all inclusive“ menu (tuniak, chlieb, rajčina a cibuľa), aby sme sa najedli. Vtom k nám prišlo malé, ufúľané dievčatko a pýtalo od nás 1 SOL (miestna mena). Zásadne nedávame peniaze nikomu, ale o jedlo sa podelíme. Tak sme ponúkli aj to malé dievča. Bola úplne skvelá! Sadla si k nám a začala jesť rovno s nami. Všetko sme si podávali, ako súrodenci. Keď sme jej však podali cibuľu, tak sme čakali, čo urobí. Bola naozaj statočná. Určite ju štípali celé ústa, lebo to netrvalo dlho, a po líčkach sa jej rozkotúľali slzy. No jedla ďalej. Tvárila sa, ako keby sa nič nedialo, no tie slzy ju prezradili. Takto sme sa spolu najedli a za tú odvahu sme jej ešte išli do obchodu kúpiť cukríky, aby mala aj sladkú odmenu.
Navštívil si už veľa krajín. Je pre teba niektorá z nich taká, ktorá ti viac prirástla k srdcu a prečo?
V každej krajine je niečo pekné, niečo výnimočné, niečo, čo proste tá iná nemá. Avšak veľmi sa mi páčilo v Japonsku. Samozrejme, aj táto krajina má svoju odvrátenú tvár, ale tak neznela otázka ?
Ich kultúra a dedičstvo, ktoré si predávajú z pokolenia na pokolenie, sú niekedy až neuveriteľné. Kuchyňa, príroda a technická vyspelosť spolu s pokrokom sú takisto na veľmi vysokej úrovni.
Ako riešiš na svojich cestách komunikačné bariéry? Už sa ti stalo, že si sa nemohol/nevedel dorozumieť?
Toto sa mi stáva celkom často. Zo začiatku som mával z toho strach a bál som sa, ako sa v tom veľkom svete dorozumiem. Dnes mám z toho často zábavu. Existuje na to veľmi dobrý tréning. Tým je spoločenská hra Activity. Vďaka nej som už nejedenkrát získal to čo som potreboval. Situácie, keď slová nestačia, sú na cestách pravidelné. Vtedy príde vhod vedieť sa vynájsť. Kreslenie na papiere alebo do piesku, pantomíma alebo vydávanie kadejakých zvukov a gest sú v tej chvíli potrebné, ako pas na imigračnom oddelení.
Cestovanie na aké miesta preferuješ? Sú to mestá, hory či kultúrne a historické pamiatky?
Keďže sa väčšinou orientujem najmä na cenu leteniek, tak to je vždy veľké prekvapenie. V závislosti od toho, akú letenku nájdem, tak to si pozriem. Najradšej mám však prírodu a vždy s nemým úžasom rád sledujem všetky predstavenia, ktoré režíruje. Nie je mi však cudzie bádať po stopách našich predkov alebo krútiť hlavou s úžasom nad súčasnými architektmi a inžiniermi.
Okrem samotného cestovania sa venuješ aj fotografovaniu a písaniu. Čo bol dôvod, pre ktorý si sa rozhodol zdieľať svoje skúsenosti s ostatnými?
Áno, presne ako hovoríš. Cestovanie je podľa mňa priamo späté s fotografovaním alebo aj naopak. A ako sa k tomu dostalo písanie? Vždy, keď som prišiel z nejakej cesty, tak sa ma moji priatelia alebo známi pýtali, ako som sa mal, čo som videl, zažil… To pozná zrejme každý. Rád som rozprával svoje príhody a zážitky a rád to robím aj teraz. No postupne sa počet týchto ciest zväčšoval a ja už som nestíhal každému prerozprávať svoje príbehy tak, aby som stihol každého. Preto, keď som dostal návrh založiť si cestovateľský blog, tak som dlho neváhal. Tam som začal opisovať svoje cesty. Časom sa k tomu pridali aj rôzne tipy, ako cestovať a neskôr aj tipy, ako fotiť. Dostávam správy aj s prosbou o pomoc pri výbere fotoaparátu, no o tom články nepíšem. Každý má iné nároky, takže to preberáme individuálne ?
Čo najradšej fotíš? Ľudí, prírodu…?
Myslím, že tu je to celkom jednoznačné. Prírodu. Mnohokrát je nevyspytateľná, ale keď sa to podarí, tak mám pocit, akoby som zachytil jej dušu. Jej skutočnú tvár, ktorou mi chcela niečo povedať. Podľa mňa, všetko čo vidíme v prírode nie je vec náhody alebo niečoho nadprirodzeného. Je taká silná a kreatívna, že dokáže s nami komunikovať. Všetko čo v nej vidíme, sú akoby jej slová a vety. Dennodenne nám ukazuje a dáva najavo, o čo všetko môžeme prísť, ak si ju nebudeme vážiť. No a keď nám ukáže svoju odvrátenú tvár, tak my ľudia hovoríme o krutosti prírody. Nie, nie. Je to presne naopak. To my, ľudia, sme krutí a drancujeme ju od svitu, do mraku. Ona nám len raz za čas ukáže varovný prst.
Máš nejakú svoju obľúbenú fotografiu, ktorá pre teba znamená viac než ostatné?
Zrejme nie len jednu. Je ich veľa. Túto otázku sa ma pravidelne pýtajú ľudia na Taiwane.
Cez víkend totižto predávam svoje vytlačené fotky na ulici. Dostávam tak mnohokrát spätnú odozvu na svoju prácu a samozrejme si tak aj privyrábam. Vrátim sa však k otázke. Je ťažké a pre mňa možno aj nemožné mať len jednu alebo pár snímkov, ktoré sú mojimi favoritmi. Keď sa pozriem na ktorúkoľvek z fotografií, ktoré som urobil, tak hneď v nej vidím aj celý príbeh. Udalosti a okolnosti, ktoré predchádzali tomu, aby vznikla. Takisto si pamätám aj to, čo sa stalo po tom, ako som ju odfotil… S tými obrázkami sú späté moje niekoľkoročné zážitky. Preto neviem povedať, ktoré sa mi páčia najviac.
V čom vidíš najväčšie pozitíva cestovania? Aký zmysel to pre teba má?
Je to, ako obrovská škola životom. Teda aspoň pre mňa. Skôr, ako som začal cestovať, tak som vedel, že na svete je chudoba, hlad, bieda… No ver mi, že omnoho lepšie si to zapamätáš, ak to vidíš na vlastné oči. To sa ti proste vryje pod kožu, zapíše hrubými ryhami do šedej kôry ?
Až na cestách som zistil, aká moderná krajina je to naše Slovensko. Každé ráno som mal doma pitnú vodu kedykoľvek, keď som otočil kohútikom, chodil som do školy, mal som čisté oblečenie, rodičia mi dávali lásku, mohol som sa bezpečne hrať pri paneláku so svojimi kamarátmi… Toto všetko je pre mnohých ľudí na svete viac, než nesplnený sen.
Cestovanie ma naučilo byť pokorným, rešpektovať svoje okolie a prijímať svet taký, aký je práve v tej chvíli. Niekedy je ťažké kráčať so vztýčenou hlavou a ešte pri tom myslieť na svoje okolie. No dá sa to. Niekto pre to musí urobiť viac, iný menej, ale ide to.
Čo tebe osobne cestovanie dalo? Je aj niečo, čo si pre to musel obetovať?
Cestovanie je dlhodobo mojim zmyslom života. To máš tak. Niekto vidí zmysel v krásnom oblečení, niekto v luxusných autách… No a ja ho zas vidím práve v objavovaní sveta. Nikomu to neberiem. Je to skvelé, že ľudia v niečo veria a majú svoje sny. Bolo by odo mňa hlúpe tvrdiť, že ten čo nemá rád cestovanie, nevie čo je dobré. To isté by si taký človek mohol myslieť aj o mne.
Sme ľudia a preto sme odlišní. Aj preto máme každý na večeru iné jedlo a na dobrú noc dáme bozk inej žene.
Riadim sa podľa toho, že ak chcem niečo robiť, tak to musím vykonávať buď naplno alebo vôbec. Takže aj s cestovaním to je tak u mňa. Svoje cesty sa snažím naplno vychutnať a užiť si ich tak, aby som si o nich mohol povedať, že to bola krásna cesta. Aj preto sa mi mnohokrát stáva, že keď odniekiaľ odchádzam a sedím v lietadle, ktoré sa vzďaľuje od zeme, tak mám slzy na krajíčku. Sú tam preto, lebo som šťastný, že som to všetko mohol zažiť a som za to nesmierne vďačný!
No a či som musel niečo obetovať? Jasné, bez toho to asi nejde. Moja rodina a priatelia na Slovensku ma vidia raz za rok a to nie všetci a len na chvíľu. Vždy je niečo, čo musím obmedziť. Je úplne jedno či to je cestovanie, šport, umenie… Ak to chcem robiť naplno a deň má stále len 24 hodín, tak to proste inak nejde.
V čom spočíva tvoja najväčšia motivácia?
Asi v tom, že robím to, čo ma baví. Som slobodný a moja myseľ sa nemusí zaoberať tým, čo ma nebaví, ale naopak. Môžem sa venovať myšlienkam, ktoré sú síce mnohokrát sci-fi, no sú krásne. Mnoho ľudí dnes považuje za spoločenský úspech, ak je niekto napríklad vysoko postavený manažér v obrovskej firme. Títo ľudia majú sčasti aj môj obdiv, ale len vtedy, ak ich tá práca napĺňa.
Mnohých ľudí absolútne nezaujíma, či je ten človek šťastný, alebo otrávený zo svojej každodennej rutiny. Ak by som si mal ešte raz vybrať, či budem žiť jednoduchý, no krásny život, alebo materiálne bohatý, no duchovne prázdny, tak by som si vybral to isté, čo mám aj teraz.
Jasné, peniaze sú v živote dôležité, no nemali by byť na mieste číslo jeden.
Niektorých ľudí pred cestovaním odrádza práve finančná stránka. Na svojom webe píšeš, že cestovanie po svete predsa len nie je také nákladné, ako si mnoho ľudí možno myslí. Prezradíš nám svoje „tajomstvo“, ako cestovať výhodne?
Áno, presne tak. Aj ja som si dlho myslel, že cestovanie je len pre tých vyvolených. Pamätám si, že keď som bol na svojej prvej foto prednáške Filipa Kuliseva a videl som jeho fotku z Bolívie, tak som si povedal, že takýto záber sa mne NIKDY nepodarí, lebo do Bolívie sa NIKDY nedostanem. Bola to blbosť. Síce takú krásnu fotku, ako má on nemám, ale v Bolívii som bol ? Tým nechcem machrovať, ale len poukázať, ako veľmi som sa mýlil a neveril si. V prvom rade si človek musí veriť, že keď dokáže o niečom snívať, tak to dokáže aj urobiť. O tom, či sa mu to podarí alebo nie, rozhoduje len on sám. A ver mi, že sny sú krásne, no realita chutí o niečo lepšie. A ako sa to podarilo mne? Zvažoval som svoje možnosti. Nikdy som nemal prebytok financií, takže som vedel, že tadiaľto cesta nevedie. Avšak vždy som mal rád dobrodružstvo a aj trochu adrenalínu. Spolu s mojimi kamarátmi sme sa rozhodli, že prejdeme svet tak, ako to robili aj naši predkovia, ktorí tiež neboli finanční žraloky. ? Obetovali sme luxus a pohodlie. Ver mi, že dobre sa dá vyspať aj v lacnom zaprdenom hosteli. Prežiješ aj z tuniakom v konzerve a cestovať môžeš stopom alebo pešo. To všetko sú spôsoby, ako stlačíš svoje výdavky na minimum a zážitky explodujú na maximum!
Aktuálne žiješ na Taiwane. Prečo si sa rozhodol práve pre túto krajinu?
Pred pár rokmi sme tu išli s priateľkou na výlet. Po tom, ako sme prišli naspäť, som sa tu chcel vrátiť na dlhodobejšie. Bolo treba len prísť na to, ako.
Bolo to však kvôli tomu, že nikde inde na svete som dovtedy nestretol tak priateľských a ochotných ľudí, ako práve v tejto krajine. Áno, je tu krásna príroda, super jedlo, ale to čo robí Taiwan Taiwanom sú práve jeho obyvatelia. Na svete je veľa krajín, kde je krajšia príroda, ako práve tu. No nenašiel som ani toľko krajín, ktoré by som mohol zrátať na prstoch jednej ruky, o ktorých by som vedel povedať, že sú aspoň z polovice takí milí a ochotní.
Ako by si opísal život v tejto krajine? Čo tam vlastne robíš, ako si zarábaš na živobytie?
Mne, resp. nám obom aj s priateľkou, sa tu veľmi páči. Ľudia sú k nám milí, priateľskí a nápomocní. Nájsť si tu priateľov bolo veľmi ľahké. Keďže je hneď na prvý pohľad jasné, že sme cudzinci, tak pútame na seba pozornosť skoro pri každej konfrontácii s domácimi.
Nikdy sme nepocítili, že tu nepatríme, alebo že tu nie sme vítaní. Práve naopak. Naši taiwanskí priatelia nás so sebou všade berú. Zoznamujú nás a predstavujú nás svojim priateľom a rodinám. Dokonca sme už boli aj za svedkov na sobáši alebo v nemocnici hneď po pôrode. Je to naozaj veľmi príjemné, keď sa na teba niekto usmieva, pozdravíš sa s ním alebo ti zaželá pekný deň. Mohli by tu chodiť na školenia ľudia z mnohých krajín.
Moja práca je veľmi flexibilná. Píšem články pre rôzne web stránky alebo časopisy, predávam fotografie a občas robím aj grafický dizajn. Dôležitou súčasťou je však aj vyhľadávanie nových potenciálnych spoluprác. Nie vždy ide o platené práce. Mnohokrát je to barter, ale aj to je veľmi dôležité, pretože to, že mi za to niekto nezaplatí hneď, ešte neznamená, že to nemôžem použiť inde.
Akí sú na Taiwane ľudia? Aké majú zvyky, tradície, typické jedlo?
Ako som spomínal, tak sú naozaj veľmi priateľskí. Riadia sa mnohokrát Čínskou kultúrou a zvykmi, lebo tam majú mnohí svoje korene. Avšak, samozrejme, tu je dosť cítiť aj vplyv „západného sveta“, čo je podľa mňa trošku na škodu. Myslím, že každá krajina, ak má svoju kultúru a históriu, tak by sa mala snažiť o jej zachovanie a nepreberať inú. Samozrejme inovácia je dôležitá, ale všetkého veľa škodí. Veľakrát mnohým zvykom nerozumiem, no odpoveď ktorej sa mi dostane je „you know, Chinese culture“. Napríklad prvorodené dieťa by mal byť chlapec a nie dievča. Je to veľmi dôležité pre zachovanie rodu a skoro každý otec je veľmi nervózny z toho či bude mať syna alebo nie. Alebo je veľmi dôležité aj to, kedy a o ktorej sa dieťa narodí. V závislosti od toho sa dá určiť, či bude dieťa šťastné, zdravé, bohaté… V extrémnych prípadoch sa tak kvôli tomu nejedenkrát pôrod odďaľoval.
Medzi top jedlá určite patrí „smradľavé tofu“ a ten názov je naozaj výstižný. Ten smrad je poriadny kandel, no jedlo samo o sebe, keď už je v ústach, je skutočná pochúťka. Takisto treba skúsiť 100 ročné vajce a Bubble Tea. Ten pravý pochádza práve z Taiwanu a tie guľôčkové čaje, ktoré sa predávajú u nás na Slovensku, majú od originálu tak ďaleko, ako Bratislava od Taipei.
Trvalo ti dlho, než si si zvykol na život na Taiwane?
Dá sa povedať, že to šlo celkom hladko. To najmä kvôli tomu, že nás integrovali naši priatelia. Bez nich by to bolo možno aj nemožné. Jazyková bariéra je obrovská, lebo nie každý hovorí po anglicky, no a vždy keď idem na ulicu, cítim sa ako analfabet. Po Čínsky viem prečítať len niekoľko znakov a to moc nestačí. ? Veľmi mi však pomáha aj internet. Prekladač vo svojom telefóne používam viac, ako písanie správ svojej priateľke.
Za tie dva roky, čo som tu, som si už však na veľa vecí zvykol a mnohé už beriem automaticky. Nie je však ojedinelé, že sa mi pritrafí niečo, čo ma zaskočí. Večná súťaž zo životom je, keď sa idem dať ostrihať. Treba však premýšľať čo najjednoduchšie a nejaké riešenie sa dostaví.
Napríklad, minule som chcel kúpiť v obchode ocot. Nikde som nevidel predavačku, tak som zasa použil prekladač a čínsky preklad tohto slova som zväčšil na celú obrazovku tak, aby bol dobre viditeľný. Telefón som natočil aby ho videli aj okoloidúci ľudia. Povedal som si, že ak si ma nikto chvíľu nevšimne, tak sa nebudem pozerať po octe, ale po predavačoch. Neprešla ani minúta a jeden mladý pár ma zobral na to správne miesto, kde bolo octu, ako dreva.
Je niečo, čo ťa na tejto krajine prekvapilo? Niečo, na čo si nebol zvyknutý?
Je toho naozaj dosť, ale najviac prekvapení mi pravidelne pripravujú situácie na ulici s domácimi. Pred pár dňami som zastavil s motorkou pred malým bufetom, kde sa predáva jedlo. Chcel som si tiež niečo kúpiť. To by bolo OK, keby tam neprišla policajná hliadka. Aj to by bolo fajn, keby som mal Taiwanom uznávaný vodičský preukaz a doklady od motorky (tú nám požičali pred dvoma rokmi naši priatelia, na celý čas čo budeme na Taiwane – zadarmo).
Hliadka sa dala so mnou do reči. Spýtali sa ma, koho je to skúter. Tak som odpovedal. Potom sa spýtali odkiaľ som a čo robím. Po týchto zdvorilostných otázkach ma pozvali na pivo, zaplatili mi večeru a s obrovskými úsmevmi na tvárach mi mávali na šťastnú cestu domov.
Aké sú tvoje ďalšie plány? Ktoré krajiny by si chcel ešte navštíviť, čo by si chcel ešte zažiť?
Naša planéta je krásna a je na nej veľmi veľa miest, ktoré chcem vidieť. Keďže sa orientujem na lacné letenky, tak mnohokrát sa dozviem, kam vlastne idem až po tom, ako nájdem nejakú letenku. Najbližšie mám však naplánovanú cestu domov na Slovensko. Nechcem ísť lietadlom, ale vlakom cez Rusko. Bude to trochu drahšie, lebo tu si moc nenavyberám. No bude to jedna z tých životných ciest! Snov mám veľa, no zrejme ten najväčší je absolvovať cestu okolo sveta. Zatiaľ sa mi nepodarilo nájsť nejakého partnera, ktorý by do toho so mnou išiel, ale verím, že sa to podarí. Takže ak viete o niekom, kto by chcel pomôcť, budem ti vďačný.
Akú radu by si ty osobne dal niekomu, kto by chcel s cestovaním začať?
Nech to robí preto, lebo ho to napĺňa a nie preto, lebo to je cool alebo preto, lebo to robia aj iní.
Viac o Alešovi a jeho potulkách po svete nájdete aj na jeho webe, facebooku či instagrame. Nechajte sa inšpirovať skúsenosťami, radami a v neposlednom rade aj neuveriteľnými fotografiami. Niektoré z nich sme vybrali aj do tohto článku:
https://www.instagram.com/p/BVo-fihjd4T/?taken-by=photoandtraveling
https://www.instagram.com/p/BLp-v3xAijD/?taken-by=photoandtraveling
https://www.instagram.com/p/BIwyEY6DwNO/?taken-by=photoandtraveling
https://www.instagram.com/p/BYDIsViD7sa/?taken-by=photoandtraveling
https://www.instagram.com/p/BX4ZzsYjJld/?taken-by=photoandtraveling
