Matúš „Matty” Gučík pracoval ako stevard pre Ryanair. V tom čase nevedel až tak dobre po anglicky, o lietaní nič netušil, ale prijímaciu komisiu očaril svojím šarmom. Dnes Matty učí angličtinu vo výbornej jazykovej škole Best English, neustále sa vzdeláva a verí, že všetko je tak, ako má byť.
Ako si sa dostal k práci stevarda?
Úplnou náhodou. Pracoval som vtedy ako správca parkoviska a kamarát mi povedal o nábore. Myslel som si, že to nie je nič pre mňa, veľmi sa mi do toho nechcelo. V deň náboru mi kamoš volal, že on tam teda ide a tak som sa na poslednú chvíľu rozhodol, že to skúsim.
Ako vyzeral prijímací pohovor?
Asi tak, ako každý pracovný pohovor. Ja som ale vôbec nebol pripravený. Nemal som v hlave také tie frázy, naozaj som nič netušil o lietaní. Moja angličtina nebola až taká dobrá. Dostal som otázku, ako by som zvládol nejakú emergency situáciu. Odpovedal som, že neviem, pretože som ešte neprešiel tréningom. Nejak som to obrátil na srandu a prešiel som.
Spomínaš si na svoj prvý let?
Áno, to si pamätám veľmi dobre. Na začiatku si taký pozorovateľ – asistent. Starší kolegovia si vždy robia srandu z nováčikov. Tak to bolo aj u mňa. Na chrbát mi dali nálepku „I am new here“ (som tu nový), o čom som ja vôbec netušil. Mal som ísť dopredu demonštrovať, čo robiť, keď sa niečo stane, také to mávanie s rukami.
Keďže som prechádzal zo zadnej časti lietadla až dopredu, všetci to videli. A kto to nevidel hneď, všimol si to pri mojom otáčaní. Kolegovia sa smiali, cestujúci sa smiali a ja som netušil, či robím niečo zle, alebo čo sa to deje. Potom som si všimol tú nálepku. Zasmial som sa. Cestujúci boli veľmi milí, pretože vedeli, že som nový a odpustili mi nejaké chybičky.
Stevardov je vo všeobecnosti menej, než žien. Ako sa ti pracovalo v ženskom kolektíve?
Veľmi príjemne, lebo som mal okolo seba ženy. Na druhej strane, ľudia ako keby očakávali, že som homosexuál. Občas ma chcel aj niekto zbaliť, čo mi bolo nepríjemné. Na také niečo som nebol zvyknutý.
Vedel by si nám popísať, ako vyzeral tvoj pracovný deň?
Riadiš sa podľa tvojho rozpisu, ktorý vieš tri týždne vopred. Máš tam čísla letov, časy odchodov a príletov, skratky letísk. Všetky skratky musíš vedieť naspamäť. My sme to mali tak, že jeden týždeň sme lietali ráno, čiže vstávaš skoro ráno, druhý týždeň sme mali zas lety poobedné.
V samotný deň prídeš na základňu a zistíš, s kým letíš a dostaneš presný rozpis koľko bude pasažierov. Šéf nám vždy dával tri kontrolné otázky, ako by sme sa zachovali v tej a tej situácii. Okrem svojej pozície, musíš ovládať pozície ostatných ľudí z posádky, to znamená že kontrolné otázky sa mohli týkať naozaj čohokoľvek. Hodinu pred odletom sme už boli v lietadle, kde prebehla inšpekcia lietadla, či niečo nechýba, či niečo nie je po záruke.
Potom začnú prichádzať ľudia, kontrolujeme, či sú na palube všetci, pomáhame usádzať a odkladať batožinu. Nasleduje kontrola, či sú pripútaní, či nie sú v uličke tašky a podobne. Potom prebehne demonštrácia, čo robiť v prípade núdze. Vzlietne sa, tam sa podával servis a potom pri pristávaní sa zas všetko kontroluje.
Koľko krajín si vďaka tejto práci navštívil?
Hmmm mali sme asi 40 destinácií. Lietali sme v Európe. Počas letnej sezóny tam bolo aj Grécko a Španielsko. Raz sa nám stalo, myslím v roku 2011, keď vybuchla sopka na Islande, že sme leteli do Španielska a museli sme tam kvôli bezpečnosti ostať. Netušili sme ako dlho. Nakoniec to bol týždeň plateného voľna v teple.
Spomenieš si na nejaký najkrajší zážitok?
To si ma zaskočila. Asi všetko to bolo pre mňa svojím spôsobom krásne.
A na aký nikdy v živote nezabudneš?
Mali sme jednu situáciu, kedy nám nebolo všetko jedno. Leteli sme z Liverpoolu, kde som vlastne žil a bola to aj moja základňa. Asi po 10 minútach letu si pilot zavolal našu šéfku, čo sa nám nie úplne pozdávalo, proste to nebývalo bežné. Po chvíľu odtiaľ vyšla celá bledá, už som tušil, že niečo nie je v poriadku. Zavolala si nás a povedala, že pilotovi ukazuje nejakú chybu, že pravdepodobne je niekde v podpalubí oheň. Požiadala nás, aby sme pripravili cestujúcich na pristávanie, že sa vraciame späť.
Samozrejme, cestujúci sa začali pýtať, čo sa deje. V tom sa ozval pilot, že máme technický problém, preto sa vraciame. Cestujúci boli pripravení k pristávaniu tak sme sa aj my a v duchu som sa prežehnal. Rozmýšľal som, čo budeme robiť. Mal som v sebe neskutočne veľa adrenalínu, vieš si v šesťdesiat tonovej tube, niekde vo vzduchu, ktorá asi horí. Ale teda pristáli sme v strede runway a až tam mi docvaklo, že to, že sme pristáli, neznamená, že sme safe.
Pilot nám dal inštrukcie na evakuáciu. A teda otvoril som tie obrovské dvere, zatlačil a tam sa nafúkla obrovská šmykľavka. (Inak, vždy som to chcel zažiť!) Začali sme dávať pokyny, aby sa ľudia šmykli, nemali si brať batožinu, no samozrejme si niektorí brali a tým upchali uličku, tak im to potom len tak vyhadzovali von dverami, aby sa všetci dostali von. Vyskočili sme aj my a po nás vystúpil pilot. Vonku už boli pripravení policajti, hasiči, autobusy, ktoré nás okamžite presúvali do bezpečia.
Nakoniec to bola iba nejaká porucha v elektronike, požiar tam v skutočnosti nebol. Ale som rád, že som si niečo také zažil. Ono je to úplne iné, keď to trénuješ a keď si v skutočnej situácii. Potom sme dostali týždňové voľno, aby sme sa z toho celého šoku zotavili.
Mnoho ľudí vníma „nízkonákladovky“ kriticky, ako si to bral ty z pohľadu zamestnanca?
Myslím si, že tým, že to je „nízkonákladovka“, tak my sme neznižovali kvalitu servisu. Veľa záleží aj od toho, akých máš pasažierov. V práci som bol spokojný, po čase som začal cítiť, že to už nie je pre mňa.
Čo ti najviac chýbalo z „normálneho“ života?
Pokoj (smiech). Ale hmm, ako to nazvať – asi nejaká tá stabilita.
Dá sa mať pri tejto práci sociálny život?
Ale áno. My sme sa každý týždeň stretávali partia kolegov, žúrovali sme, asi sme proste potrebovali vypnúť od toho všetkého.
Čo by si odporučil ľuďom, ktorí by sa chceli stať súčasťou posádky?
Go ahead! Ak chceš niečo skúsiť, do toho. Ale predtým by som vyhľadal niekoho so skúsenosťami. Ak máš problémy s tlakom, nie je to pre teba, ak nezvládaš vypäté situácie, tiež to nie je pre teba.
Kedy a ako si sa rozhodol skončiť?
Bolo to po štyroch rokoch, už som cítil, že sa potrebujem niekde posunúť. Mohol som kariérne rásť v Raynair, ale nestálo mi to za to. Skúsil som pohovor pre Emirates, ale dali ma na čakací list. Keby som mal ostať lietať, tak tam určite áno. No ale – môj brat mi v tom čase hovoril o zaujímavom projekte, ktorý chcel rozbiehať. Bolo to pre mňa niečo nové a úplne neznáme, ale brutálne zaujímavé. Tak som si povedal, že jasné, poďme do toho!
Medzitým mi zavolali z Emirates, že teda majú pre mňa miesto. Hovorím si, že to teraz mi voláte? Odmietol som a som šťastný. Projekt síce po piatich mesiacoch zlyhal, ale bola to skúsenosť, ktorá ma mala niekde posunúť. A som tu. Keby idem lietať do Emirates, neviem, či by som bol šťastnejší alebo nie, ale neučil by som angličtinu a my dvaja by sme sa nestretli. Takže všetko je tak, ako má byť.
